Vek smetí je součástí projektu „Požičaná planéta“, který je prioritně určený ke vzdělávání o trvale udržitelném rozvoji a ochraně životního prostředí – další informace naleznete na webu www.pozicanaplaneta.sk

Odpadom zamorena rieka Bodva

Hľadáme cestu k rieke. Za dedinou je úsek dlhý niekoľko kilometrov a nájsť miesto, ktoré sa objavilo v správach, kde odpad úplne prehradil tok rieky nebude jednoduché. Jediné, čo mi pomáha sa zorientovať je to, že zo záberov bolo evidentné, že to musí byť mimo obce, v lesnom poraste.

Napokon predsa len nachádzame odbočku smerujúcu cez železnicu k toku. Za mostom zostávame stáť. Brehy sú doslova posiate plastmi, handrami, časťami chladničiek a čo ja viem, čím všetkým, ale miesto, ktoré hľadáme tu nie je. Po chvíli sa blíži traktor. Zastavujem ho a starší chlap síce nevie, kde je to, čo hľadáme, ale posiela nás o dva kilometre vyššie, tam sú vraj miesta, ktoré sú každý rok znečistené najviac.

Vraciame sa a nachádzame poľnú cestu. Je jasné, že Peter cez rozbahnený terén neprejde. Rozdeľujeme sa. Ja s Tomášom kráčame proti prúdu, Peter s druhým Tomášom idú po prúde rieky. Brehy pozdĺž celého toku sú zamorené súvislou vrstvou odpadu. Je to desivý pohľad. Po dvoch kilometroch sa zdá, že nachádzame miesto, kde sa sústredili PET fľaše. Síce ich tu už nie je toľko, aby zahatali tok, ale voda v toku sa tu točí a vytvára plastový kolotoč. Trochu nižšie je pod tým všetkým na pravom brehu sústredené množstvo fliaš. Volám Petrovi, chcem sa pochváliť, no ten mi celý vzrušený oznamuje: „Našli sme to!“ Máme sa vrátiť k autám a pozdĺž toku prejsť asi kilometer po prúde.

Náhlime sa späť, kým v poraste neuvidíme postavy. Naozaj sme to našli! Hľadím neveriacky na rieku, ktorej tok je prehradený množstvom PET fliaš a odpadkov a cítim sa, ako keď som v Japonsku filmoval porciovanie veľrýb. Je mi to odporné, neviem sa s tým stotožniť, privádza ma to do zúfalstva, ale teším sa z toho, že sa nám to podarilo nájsť a môžeme priniesť svedectvo. Lenže aké svedectvo vlastne prinesieme? Už dva dni, ako sa presúvame autom po východe Slovenska, diskutujeme s Tomášom o tom, že tú hrôzu, čo prežívame predsa nemôžeme iba tak zvaliť na jednu komunitu. Veď aj Bodva, keď prekročí naše hranice nie je riekou, ktorá do Maďarska priteká od nejakej komunity, predsa ten bodrel priteká zo Slovenska! Je to všetko o našej krajine, o ľahostajnosti, o nás!. Potrebujem odstup, aby som všetky tie emócie dokázal „stráviť“.

Plastové bobrie hrádze a zamorený Ružín

Viac ako 200 tisíc zhliadnutí v priebehu päť dní a množstvo komentárov, ktoré vyvolal na facebooku príspevok z filmovania pre „Vek smetí“ na východe Slovenska, je signálom, že táto práca má zmysel. Zmyslom však nie je hľadať vinníka, ale pomôcť nájsť východiská. Som totiž hlboko presvedčený, že upratať si musíme celé Slovensko. Vrátane našich hláv.

Od momentu, ako sme opúšťali Lomničku, ktorá bola našou prvou zastávkou, sa v aute rozprúdila diskusia o tom, čo sme vlastne videli a ako to čo najobjektívnejšie vo filme podať.

Aké sú fakty? V občianskej spoločnosti, v krajine, ktorá sa hrdí tým, ako sa jej darí, ktorá je súčasťou Európskej únie, občania dopustia, že územie, kde žije chránený živočích je tak strašidelne zamorené odpadom. Vôbec to nie je iba o bobroch a jednej komunite. Máme predsa orgány na ochranu životného prostredia, hygienu, sociálku, splnomocnenca vlády a čo ja viem aké ešte inštitúcie, ktoré majú za povinnosť dohliadnuť na to, aby sa toto nestalo! Máme zákony, ktoré platia pre všetkých. Naša krajina dostala miliardy eur v rámci eurofondov, aby sme čo najviac eliminovali naše zaostávanie za západom. Ako je potom možné, že existujú takéto Lomničky? Že existujú v našej krajine miesta, kde nemáte odvahu vystúpiť z auta a keď tú odvahu naberiete, tak musíte napokon nedôstojne utekať?

Predsa bobrie hrádze, Ružín, či Bodva nie sú otázkou niekoľkých dní! A už vôbec nie sú iba dôsledkom toho, ako to vyzerá v osadách. Pozdĺž celej cesty a to nielen na východe Slovenska, sme zaznamenávali otrasný neporiadok a odpadom boli zamorené aj všetky parkoviská, či odstavné plochy pre kamióny. Rovnaký obraz nás sprevádzal aj po ceste na Ružín. Na toto vodné dielo by sme mohli byť naozaj pyšní. Vlní sa v zovretí úžasných hôr a poskytuje nádherné prírodné scenérie. Lenže jeho brehy sú tiež posiate odpadom, ktorý napokon končí v jeho hlbokých vodách, či na hrádzi. Doslova sme ho premenili na páchnucu stoku. Už keď som sa začal obliekať do suchého potápačského obleku, tak som pochyboval o tom, či to bol dobrý nápad, filmovať aj pod vodou. Keď som začal odhŕňať masu odpadkov, aby som sa dostal do vody, tak som ten nápad horko oľutoval. Najhoršie bolo, že mi nešla kamera a ja som sa musel vynoriť, aby mi Tomáš otvoril puzdro a natvrdo mi ju zapol. Dlho som sa odhodlával dať si dýchaciu automatiku znovu do úst.

Napokon sme to však zvládli, pobavili sme sa na ropuchách, ktoré pozdĺž celej hrádze, omámené pudom lásky, divoko bojovali o svoje miesto pri zachovaní rodu a zvládli sme aj trochu komickú situáciu, keď sme postáli na okraji osady v Krompachoch a po chvíli na mňa Peter volal: „Utekaj, utekajú!“

Tak som pobehol, ani neviem pred čím. Či pred ľudskou zlobou, ľahostajnosťou, hlúposťou, či tým všetkým dokopy. Ale večne utekať nemôžeme, ani sa tváriť, že nás sa to netýka. Je to naša krajina a ak chceme byť na ňu hrdí, či mať aspoň trochu sebaúcty, tak nemôžeme dopustiť, aby z nej vytekali rieky plné odpadkov. Musíme prestať zatvárať oči a musíme si priznať, že naša generácia to pobabrala. Musíme povedať pravdu našim deťom, že to zostáva na nich a jediná možnosť ako im môžeme pomôcť je dať im patričnú výchovu a vzdelanie. Musíme ich pripraviť na to, aby zvládli najdôležitejšiu úlohu, pred akou kedy ľudstvo stálo – ochrániť život na našej planéte. Ak toto nechápeme, tak nechápeme vlastnú civilizáciu a tak úžasnú planétu si nezaslúžime. Pretože to my potrebujeme Zem, nie Zem nás!

Foto: Tomáš Richtárik